HOME SWEET HOME

Posted by with No comments
Aloha!

Pretože sa vo mne opäť niečo pohlo a mám potrebu písať a písať, a neprestávať, blog je to ideálne miesto, kde zvečniť niečo rozumné, nie príliš súkromne-osobné (o čom som síce momentálne písala, ale nemyslím si, že mi uškodí, keď budete vedieť, že aj 19-tich mám chuť za svojimi rodičmi plakať ako mimino) a podeliť sa o svoj názor minimálne so svojimi čitateľmi (ktorých na(ne)šťastie momentálne nemám až tak veľa)

V názve tohto článku sa ukrýva množstvo emócií a články, v ktorých sú slová nasýtené emóciami nie len rada píšem ale aj rada čítam, pretože vtedy čitateľ vie, že do toho autor dal oveľa viac ako len múdre slová, ktoré si niekde prečítal. Aj preto chytám do rúk notebook o 4:25 a píšem to čo práve cítim. Nejde o to, že zajtra (teda dnes, neskôr) by som to cítila inak, to nie. Ide skôr o to, že teraz sa to stupňuje a zajtra (teda dnes, neskôr) by som to mohla napísať oveľa stručnejšie a menej slzotvorne.

Nech sa nachádzam kdekoľvek v tomto obrovskom svete (panebože, tá Praha je v úplne inom svetadiely a po ceste sem a späť ma vždy otupuje jetlag!) sa vždy domov rada vraciam. Rada? Milujem to. Svoje rodné mesto síce pravdupovediac neznášam (aj keď sa moja nenávisť začína vytrácať a tých pár dní v mesiaci sa to tu celkom dá vydržať), ale chodím sem kvôli ľuďom (maminke a ocinkovi a bráškovi, a zvyšku rodiny), nie kvôli mestu. Koniec-koncov je mojou úlohou vždy spraviť program (aby som sa nenudila), ale aj tak to vňčšinou skončí v obývačke pri pozeraní všetkých seriálov, ktoré sa čo i len obtreli o zombíka. My s tatinom sme poriadni maniaci. Jednoducho domov je vždy to miesto plné lásky, bezpečia a jedla, ktoré človek nevytvorí sám. U nás to tu ešte vypĺňa humor, pretože keby sme žili v USA asi máme svoju vlastú reality show. 

So svojimi rodičmi sme mali už odjakživa jedineční vzťah a puto, ktoré moji kamaráti vo väčšine prípadov nikdy nechápali, pretože deti väčšinou so zlomeným srdcom neutekajú za mamkou a tatkom, ale za najlepšou kamarátkou. Na druhej strane boli moji rodičia vždy aj mojimi najlepšími kamarátmi, takže som z tej "tradičnej" cesty až tak moc nevybočila. Toto kamarátstvo nám zostalo doteraz, a aj keď nie som doma, tak si voláme minimálne 4x do týždňa, a keď si nevoláme, tak si píšeme na messengeri a posielame si fotky v skupinovej konverzácií "rodka", kde som ja, môj brat, mamča a tato. Je to super byť spolu neustále v kontakte. Dokonca by som bola úplne najšťastnejšia, keby sme bývali len cez ulicu alebo kľudne hneď vedľa seba v 2 domoch, lenže problémom je, že ja milujem veľkomesto a moji rodičia kľud a malomesto (volá sa to vôbec tak?) 

Napísať tento srdcervúci článok ma napadlo práve v sobotu nadránom, pretože za a) nemôžem spať a práve vtedy rozmýšľam úplne nad všetkým čo sa v mojom živote zomlelo, melie a bude mlieť, za b) šla som domov na 9 dní po asi mesiaci a pol, a za c) dnes je sobota a v nedeľu odchádzam. Aby som sa nenudila, tak sme za týchto 9 dní stihli ísť do kúpeľov, kina, za starkou do neďalekej dediny, chodila som poctivo cvičiť, ale aj som tu to opäť poctivo vyžrala (pretože maminka bola určite v minulom živote masterchef a vždy jej položím otázku či sa ku mne nechce nasťahovať a každý deň mi variť, pretože to kuracie mi lezie už asi aj nosom.. Ale nie to čo pripraví ona, to mi chutí vždy) , jedlo som pripravila aj ja a potom sme s tatinom mamine jednu porciu zaniesli do práce a robili jej spoločnosť, stretla som sa aspoň s tými 2 kamarátkami, ktoré tu mám (pretože v Brne a v Prahe som si spravila v priebehu prvého mesiaca viac kamarátov ako tu za celý život), prišla som sem s pevným rozhodnutím, že CHCEM bezlepkovú marlenku a moja mamina so mnou obehala všetky cukrárne a obchody, kým sme ju nekúpili v tescu za 15,80€ a vraj to bola moja prvá a posledná, pomohla som s domácimi prácami aspoň 4x (a dokonca bez 0,5€ taxy ako kedysi, keď sa moje vreckové odvíjalo od toho ako som nebola lenivá), podstúpila som gastro vyšetrenie, pri ktorom sa vám s hadičkou s kamerou špáru v žalúdku a vytrhávajú vám jeho kúsky na laboratórny rozbor, ktoré vám ako naschvál pokladajú na gázu 20cm od vášho ksichtu, takže nie len, že plačete z toho, že vás napína, ale je to bezpečné, pretože ste od 12-tej v noci do seba nič netlačili a je 12 poobede, cítite to, ako sa vám niečo hýbe v žalúdku a to, ako vám trhajú kusy jeho sliznice, ale to obrovské plus, ktoré to všetko tromfne je presne to, že neviete či vás napína z cudzieho predmetu vo vašom žalúdku alebo vášho žalúdku na cudzom predmete, ktorý vidíte pár cm od vás. Okrem môjho naturalistického opisu najnechutnejšieho vyšetrenia aké som kedy podstúpila (na mojom rebríčku predbehlo aj klystír) a zároveň najnepríjemnejšieho zážitku v mojom živote, sme ešte s tatom stihli hodinu zadávať lístky do bločkovej lotérie a pozerať seriály a filmy. A verte mi, že tu nehovorím o 4 dieloch za 7 dní, ale o hodinových maratónoch. Ešte máme v pláne ísť na chatu (kde sa budem zase činiť a s niečim pomôžem aby tatino mohol povedať akú má šikovnú dcéru. tiež by to mohol povedať aj môjmu priateľovi, pretože mu predvčerom povedal len to, ako veľa ho stojím a ten sa už bojí o svoje úspory) a tiež si skočíme na bezlepkovú pizzu, pretože pizza je život. Priateľ si zo mňa vkuse strieľa, že som rozmaznaná, ale pri čítaní toho, čo som napísala aby som opravila prípadné chyby si to asi začnem pripúšťať, hups.
   

   

   

   

btw: tato robil niečo v blízkosti okna a potom si všimol, že pár cm od neho je hentá ozrutná kobylka (skôr kobylisko), a keď som ju fotila bleskom, otočila sa o 90° a pozerala sa mi do očí! 

Taktiež som mohla zo svojho zoznamu "čo spraviť, keď budeš doma" odškrtnúť veci ako: skrátiť šaty, zašiť nohavice, ... alias požiadavky na maminu. A potom veci ako: zalepiť topánky, vypýtať si bezdrôtové sluchátka, využiť nejaký účinný presviedčací prostriedok aby mi boli kúpené nové rifle, kúpiť si niekde nové topánky do práce a aj dáždnik, pretože ten pol rok bez neho bol až príliš ťažký, nenápadne naznačiť to, že sa zase chystám na Sziget a príspevok na hotel a dopravu (kompletné preplatenie hotelu a dopravy) by bol pre mňa viac než zázrak... alias požiadavky na ocina... A všetkým mojim požiadavkam bolo vyhovené, takže som si ich mohla odškrnúť v mojom zozname. (a teraz fakt nehovorím metaforicky, robím si zoznamy úplne na všetko.. som človek plný kontrastov, pretože na jednej strane som doosť spontánna, ale na druhej strane mám zoznam ešte aj na to čo si musím kúpiť do nového bytu pol roka predtým ako sa tam sťahujem)

A týmto všetkým som teda chcela povedať, že svojich rodičov nadovšetko milujem.

Amen.

0 komentárov:

Zverejnenie komentára