Od anorexie po sebalásku

Aloha!

Dnes by som vám chcela povedať niečo viac ako sa s vami podeliť len o fotky môjho najnovšieho outfitu. Tento článok som sa rozhodla napísať hlavne preto, že ak je len malá šanca, že niekomu moja skúsenosť pomôže, otvorí oči alebo ho aspoň trošku postrčí, určite to má význam. 

Sama neviem, kde začať, ale asi bude najlepšie začať na začiatku! (ďakujem za túto múdrosť, Kris!) Svoju postavu som od počiatku, kedy si mladé dievčatá  začínajú svoju postavu všímať veľmi neriešila. Síce som chvíľu mala obdobie, keď som toho veľa nezjedla a do školy som na 6 hodín nosila jedno jabĺčko rozdelené na 6 kúskov, aby som si každú prestávku mohla dať jeden kúsok, ale po čase ma to prešlo. Vtedy som denne cvičila asi 15 minút, veľmi som sa do ničoho nerozumela, mala som asi 12?, ale začala som mať potrebu mať na bruchu vyrysované tehličky. 

Po istom čase som začala cvičiť podľa youtube videí, konkrétne Jillian Michaels. Udržovala som sa tak v kondícií, ale žiadne viditeľné zmeny sa nediali, Nikdy som nechápala prečo. Začala som teda pátrať po dôvode. Googlila som a začala som študovať jedlo. Objavila som kalórie, čo bol asi najväčší zlomový bod v mojom živote, pretože toto slovíčko mi zmenilo život. Na istých pár rokov určite. Na jedny vianoce som pod stromček dostala permanentku do fitka a začala som s nekonečnými hodinami kardia, popri ktorých som si začala všetko jedlo zapisovať do kalorických tabuliek, rovnako ako aj denný výdaj. Z hodinky a pol na páse každý pracovný deň sa zrazu stalo aj behanie a korčuľovanie naviac. Mala som asi 15/16 rokov. Cítila som, že kardio asi nie je úplne správnou cestou a potrebujem so svojím telom robiť viac. Rozhodla som sa preto pre silové tréningy s trénerom. V tom čase som toho mala ohľadom jedla naštudované fakt veľa! Dostala som vypracovaný plán, jedálniček, ktorý som nemohla dodržiavať, pretože nebol vôbec dobre postavený (asi 2 konzervy tuniaka denne, proste takmer žiadne sacharidy, len veľa tukov a bielkovín a hlavne to celé vychádzalo len niečo okolo 1400 kcal, vedela som, že nemôžem jesť tak strašne málo pri výdaji, ktorý som si udržovala). Po pár tréningoch s trénerom som do fitka chodila aj naďalej, už som vedela na čo slúži ktorý stroj, aké váhy mám používať. 

To celé možno vyznelo ako ten správny začiatok.. Ale.. Začala som byť ešte šialenejšia. Všetko jedlo som si vážila, o stravovaní čítala stále viac a viac, v obchodoch čítala všetky etikety, vylúčila som lepok, cukor, vyprážané jedlá. Maminu nútila do váženia všetkého čo mi navarila, zakázala som jej liať na panvicu veľa oleja, keď mi restovala kuracie prsia. Dokonca som pri nej občas stála aby som si to skontrolovala. Keď musela v nejakom jedle vyvážiť slanú chuť cukrom, takmer som plakala za tú štipku, čo do jedla pridala. Návšteva reštaurácií pre mňa bola obrovská trauma. Čo keď mi náhodou navážia viac prílohy ako som zvyknutá? Ako si to zapíšem do kalorických tabuliek? Čo keď kuchár použije viac oleja? Spôsobovalo mi to neskutočnú úzkosť. Pokiaľ v jedálnom lístku gramáž uvedená nebola, pýtala som sa čašníkov. Okrem toho som poučovala všetkých vo svojom okolí, ktorý sa napchávali "nezdravými potravinami" a videla som to akí budú nezdraví, budú umierať na cukrovku, infarkt, ... Jedlo som si krabičkovala, Musela som jesť v určité hodiny, mnohokrát som nikam nemohla ísť, pretože za hodinu ma čakalo jedlo a bolo by nehumánne jesť ho o hodinu alebo dve neskôr. Nejedla som ryžu ani zemiaky, ku kuracím prsiam som jedla len zeleninové šaláty. Mnohokrát len nakrájanú uhorku alebo iný druh zeleniny. Kamarátky sa ma už ani nedovolili ponúknuť chipsami alebo niečím iným, pretože vedeli, že by som ich len skritizovala. Do fitka som začala chodiť 2x denne, V pondelky, keď som na strednej mala nultú hodinu som bola schopná vstávať okolo 4tej ráno len preto, aby som si pred školou stihla zacvičiť a prípadne po škole ísť znova. Cez leto som chodila na dlhé prechádzky, len preto aby som mala čo najviac spálených kalórií. Vždy som na prechádzanie niekoho zmotala, tí ľudia by sa na mňa asi teraz hnevali, keby vedeli za akým účelom som ich stále ťahala von, ups. Žiar nie je veľký, väčšinou sme ho prešli skoro celý. A mňa to neskutočne tešilo a napĺňalo. 

Ľuďom v mojom okolí som sa začala strácať pred očami. Bola som prepnutá. Keď ma niekto nazval vychrtlinou, užívala som si to! To, že mi všetci mohli zrátať rebrá vo mne vzbudzovalo eufóriu. Počas jednej hodiny stredoškolskej biológie sme preberali ľudské telo. Síce už neviem presne, ktorý krčný stavec to mal byť, ale boli sme poučení, že pokiaľ predkloníme hlavu, nahmatáme si ho, pretože najviac "vytŕča". Ja som sa prihlásila, pretože pri predklone som si cítila všetko rovnako a nevedela som, ktorý je ten správny. Profesorka biológie sa na to teda prišla pozrieť svojím skúseným okom, zistila, že mám fakt pravdu a spolužiak sediaci asi 2 lavice za mnou len zafujkal. Ja som mala skutočne aj z takejto hlúpej situácie skvelý pocit, pretože trčiace kosti, rebrá a stavce=byť chudá=šťastie. To, že som mohla nosiť detské oblečenie a "dámsku" veľkosť xs alebo xxs mi tlačilo do očí slzy radosti. Všetko bolo úžasné, svet bol krásny, pretože som mala pavúčie nohy, konárikové ruky a ostrú sánku.. A hlavne thigh gap! 

Čítala som si blogy anorektičiek, počúvala Taylor Momsen, ktorá bola mojím body goals a tešila sa z toho, že nikoho chudšieho v okolí nemám, úplne mi hrabalo. Chudnutie, sledovanie príjmu a výdaju sa stalo hlavnou náplňou môjho života, bola som otrokom. V tom čase som celkom aktívne prispievala fotkami na stránku dnes nosím. Veľa ľudí mi fandilo, ale veľkému množstvo sa rovnako ako moje outfity nezdala ani moja postava. Nebolo to prirodzené. Ja som si to nebrala nijak zvlášť k srdcu, pretože ja som bola takmer šťastná. Vždy sa našla nejaká pneumatika (v mojom prípade duša od bicykla) na brušku, keď som si sadla a chcela som sa jej zbaviť, preto to obdobie nemôžem nazvať úplným šťastím. 

To, že nie som úplne v poriadku si začali všímať ľudia v mojom okolí. Tatinova kolegyňa mojím rodičom začala dohovárať aby ma poslali na liečenie, pretože vyzerám strašne. Ja som to brala tak, že mi neuveriteľne krivdí a asi ma nemá rada, keď mi želá také škaredé veci, ale. Mala pravdu. Vážila som sa každý deň a keď som vážila necelých 43kg a na niekoľko mesiacov som prišla o menštruáciu, zľakla som sa, čo som to so sebou vlastne spravila. Pri študovaní mojich obľúbených článkov sa dozvedela, že keď je žena až príliš chudá, začne jej telo bojovať, postupne jej prestávajú fungovať sústavy od tej najnepotrebnejšej, ktorou je práve tá rozmnožovacia. Pokiaľ sa takáto žena nedá do poriadku, bude to pokračovať pokiaľ sa pomaličky nepripraví o život. Deti som vždy chcela a nechcela som sa kvôli hlúpej medzere medzi stehnami a 43 kilám pripraviť o budúcnosť! Síce som si to všetko uvedomila až po niekoľkých ďalších mesiacoch, počas ktorých moja váha stále klesala a ja som sa začala cítiť veľmi náladová a unavená. A čo sa teda dialo ďalej? V takomto prípade vám gynekológ pichne injekciu, ktorá menštruáciu vyvolá. Prvá injekcia nepomohla, Opäť som sa zľakla. Po časovom odstupe som si teda prišla po ďalšiu, ktorá našťastie zabrala.

Na jednej strane som chcela pribrať, ale na druhej som sa veľmi bála, pretože tá túžba po tom byť extrémne chudá bola príliš silná. Premáhala ma. Občas som sa cítila ako 2 osoby v jednom tele, ktoré sa bili o to, kto ich spoločný "domov" bude ovládať. Keď som začala jesť viac, mávala som obrovské výčitky. Začala som s "cheat days", takýto deň som si pravila raz za 1-2 týždne a vtedy som sa nevedela všetkého možného dožrať. Moje chuťové bunky ale chceli stále viac a viac, až sa z cheat day, ktorý som mala mať raz za ten 1-2 týždne stal takmer každodenný rituál. Pokiaľ svojmu telu niečo veľmi dlho odopierate a zrazu mu to doprajete, zblázni sa. Nevedela som to zastaviť, pociťovala som neuveriteľný hlad, mala som obrovské cravings. Schovávala som sa doma na záchode aby ma nikto nevidel, vykrádala som poličku, kde máme sladkosti večer, keď už všetci spali. A vnútorne ma to, samozrejme, vôbec netešilo. Približne v týchto chvíľach som sa opäť vrátila k jedeniu lepku. Jeho trávenie mi začalo robiť problémy a musela som pokračovať vo vyhýbaní sa mu, ale aj napriek tomu som sa niekedy nevedela zastaviť a radšej si bolesti pretrpela. Kvôli horalke, koláčiku alebo inej lepkovej slasti, po ktorej moje srdce v danú chvíľu prahlo. Aj napriek tomu koľko som toho bola schopná "zožrať" priberanie nebolo tak extrémne rýchle ako som sa obávala. Samozrejme, aj tak som si párkrát poplakala, pretože som s tou zmenou vôbec, ale vôbec nebola stotožnená. Našťastie som stále cvičila a úplne sa neopustila. Postupne som začala uberať aj na tréningoch a stopla som na počte 3x do týždňa, počas ktorých som precvičila celé telo.

Keď si ľudia začali všímať, že priberám, všetci ma chválili, pretože som konečne vyzerala zdravšie. Ja som ale pri každom jednom "pribrala si" mala pocit akoby ma nožom bodali do chrbta. Bolo mi to nepríjemné. Vedela som, že to myslia dobre, ale ja som sa s tým jednoducho vôbec nevedela stotožniť. Dosť často som preto upadala do depresie. Neznášala som sa, nosila som voľné oblečenie, chcela som to maskovať. Pritom som vyzerala úplne normálne, stále som netrpela žiadnou nadváhou, len mi prestali trčať rebrá, trošku sa mi zaguľatila tvár a moje stehná medzi sebou nemali trojcentimetrovú medzeru,

Leto pred vysokou školou som strávila so svojou najlepšou kamarátkou v Bratislave, kde sme brigádovali v McDonald's. Keď som tam mala pred očami toľko burgrov, pravidelne a potajomky som si počas voľna robila vychádzky do iných prevádzok, kde som si skočila na nejaké burgrové meníčko. Opäť som si pretrpela všetky bolesti. Len kvôli tomu, že som sa nevedela zastaviť.

Po lete v Bratislave nastalo sťahovanie sa do Brna. Opäť spoločne s mojou najlepšou kamarátkou. Moje prejedanie sa trošku ukľudnilo. Moje depky ale pokračovali. Občas som bola schopná 2 dni takmer vôbec nejesť, pretože.. Nebudem vám klamať. Bola som blbka. Namiesto prejedania sa som sa snažila zmestiť do môjho denného príjmu a mnohokrát som obetovala obedy a večere (kľudne aj spoločne) len kvôli balíčku čokolády alebo chipsov. Lucka si to všímala a pri jednom telefonáte s mojimi rodičmi ma nabonzovala. Našťastie tomu vôbec neprikladali dôležitosť, takže som mohla ďalej pokračovať. V jeden večer som bola schopná na posedenie zjesť celý 200g balík chipsov. Neprišlo mi zle fyzicky, ale psychicky. Rozbehla som sa preto do kúpeľne a mala som nutnú potrebu všetko vyvrátiť. Spravila som to. S plačom, Bývali sme dosť ďaleko od mesta, fitko som od domu mala trištvrte hodinu. Moje pravidelné tréningy sa od Bratislavy až do približne októbra/novembra vytratili kvôli čomu som sa cítila ešte horšie,

Prvé mesiace na škole boli pre mňa skutočne nešťastné. Mala som zlomené srdce, nemohla som sa pozerať na svoj odraz v zrkadle, s Luckou sme sa odcudzili, pretože sme mali ponorku, ale snažila som sa to držať v sebe (rozhodne inak ako tie chipsy) a nezaťažovať tým ľudí naokolo. Aspoň nie do takej miery aby to vyznelo príliš vážne. Každý máme svoje vnútorné boje, ktoré jednoducho mus´m prekonať sami! Ale viete ako to býva. Presne vtedy, keď to čakáte najmenej, príde obrovský zlom, ktorý drasticky zmení vašu realitu. Dostala som skvelý nápad. Zaregistrovala som sa na okcupid, pretože "klin sa klinom vybíja". Keď som v jeden večer bola sama na byte, napustila som si vaňu a plakala som v nej. Nič mi nedávalo zmysel, všetko sa mi rúcalo pred očami a stále pretrvávajúca depresia z toho, že nemôžem prijať svoje telo mi na radosti určite nepridávala, Keď som sa ukladala na spánok v tmavej izbe, začali mi blikať správy zo zoznamky, na ktorú som sa registrovala. Nebrala som to nijak vážne, pretože chalan bol až z Talianska, ale bolo pekné oprášiť si angličtinu. Bla,bla,bla. Po čase sme spolu začali chodiť, lietal za mnou cca každé 2 mesiace na pár dní. A bolo to krásne aj napriek všetkým nedostatkom a všetkým preplakaným večerom, ktoré sme neboli spolu. Okrem toho, že zahojil moje zlomené srdce, naučil ma aj milovať moje telo. Priviedol ma k obrovskej motivácií. Vďaka nemu som sa opäť začala venovať cvičeniu, oveľa zodpovednejšie. Okrem toho som v tom čase začala sledovať show "Keeping up with the Kardashians", ktorá sa veľmi rýchlo stala mojou obľúbenou. Hlavná myšlienka, ktorú som týmto chcela vypusiť do éteru- je mi jedno, koľko za sebou majú plastík, ale aj  vďaka nim sa môj "postavový ideál" úplne zmenil. Žiadne vychudnuté modelky s trčiacimi kosťami, ale poriadne boky a ritiská! Presne tu sa zrodila moja obrovská láska k veľkým zadkom a približne v tomto čase som začala poriadne formovať aj ten svoj.

Tým by som sa ešte chcela premostiť k ďalšej myšlienke, ktorú mám už hooodne dlhú dobu na jazyku a nebaví ma vysvetľovať to každému človeku individuálne. Áno, je jasné, že som sa zmenila. Len ma občas zamrzí, že to, samozrejme, najlepšie vedia ľudia, ktorí ma poznali dávno predtým alebo ľudia, ktorí ma nepoznajú vôbec. A to všetko dokážu posúdiť len na základe pár fotiek na instagrame. To, že si konečne nie som schopná rátať rebrá, ale miesto nich si môžem veľmi jednoducho zrátať obe polky zadku ma robí hrdou. Prečo? Pretože z večných nekriviek 13-ročného dievčatka sa zo mňa stala ženská s krivkami! Myslím si, že po tom všetkom je úplne v poriadku, keď sa nimi chcem pochváliť, tvrdo na nich makám. Pri prezentácií takýchto fotiek na instagrame to vôbec nevidím tak ako 3/4 ľudí, ktorí nevedia nič z toho, čo som vám uviedla vyššie. Zadok neberiem ako sexistický symbol, beriem ho ako symbol môjho osobného úspechu. Ako symbol toho, že som prekonala pekelne ťažké obdobie v mojom živote a práve on je výsledkom toho, že som sa z toho plne dostala a moje priority sú niekde inde. Poprosím teda každého jedného chlapa, ktorí ma na základe týchto fotiek odsúdil ako štetku (wtf) aby si tento článok prečítal ešte raz a s obrovským porozumením, ďakujem.

A ako to so mnou vlastne vyzerá teraz? Našla som pochopenie, naučila som sa niektoré veci akceptovať a hlavne, vybudovať si určitú rovnováhu, v ktorej sa nemienim obmedzovať. Striehnem si aspoň príjem bielkovín, nejem lepok, pretože po týchto úžasných skúsenostiach u mňa začali aj kožné prejavy intolerancie, ale. Nemám problém s alkoholom, chipsami, čokoládou a inými vecami, ktoré som si predtým zaradila ako TABU, rovnako ako nemám problém s ryžou, kuracími prsiami, ovocím, zeleninou a orieškami. A som tak skutočne šťastná! Pretože vďaka tomuto všetkému sa mi otvoril úplne iný obzor, okruh známych a neokrádam sa o kopec úžasných zážitkov, o ktorých sa mi na strednej ani len nesnívalo. Áno, možno som sa v určitých ohľadoch stala presne typom človeka, ktorého som v tom čase zo srdca nenávidela, ale naša osobnosť sa formuje celý život, nie?


Keď sa obzriem spätne na celú túto skúsenosť, vyvoláva to vo mne množstvo pocitov. Radosť, že som si to uvedomila dostatočne skoro na to aby som si závažne neublížila, hnev, že som bola tak hlúpa a tak dlho, ľútosť, že nie všetko vyšlo podľa mojich optimistických predstáv, ale nakoniec aj vďačnosť, nie len za to, že som vo svojom okolí mala skvelých ľudí, ale aj za to, že sa to všetko stalo a dalo mi to obrovský základ do života.

Nakoniec by som vám všetkým, ktorý ste to dočítali až do konca chcela poďakovať a podporiť vás, ak ste/boli v podobnej situácií!

ĎAKUJEM!!!

PS: Vďaka patrí aj Lucke, ktorá mi pomohla s nadpisom, ktoré sú pre mňa vždy tým najťažším!

Nakoniec by som k článku chcela doložiť aj fotodokumentáciu.

Povedala by som, že táto fotka vystihuje asi najlepšie moje anorektické obdobie. V tom čase som sa snažila fotiť veľa "umeleckých" fotiek, ale že práve tejto budem v budúcnosti prikladať taký význam by ma nikdy nenapadlo.

  
Ja a moje pavúčie nohy v kombinácií s konárikovými rúčkami.

Fotka zo začiatku leta v Bratislave

Fotka po lete v Bratislave


  


  


Fotky, vďaka ktorým môžem s rukou na srdci povedať, že som z toho vonku!

A presne takto šťastná momentálne som!

Share this:

,

CONVERSATION

0 komentárov:

Zverejnenie komentára